Srdce domova

10. února 2016 v 12:00 | King Rukola

Počas vykopáviek narazili archeológovia pracujúci na na tomto disku na väčšie množstvo pomerne zachovalých hlinených tabuliek - "tontafel". Po dekódovaní sa podarilo pár týchto textvo dešifrovať, aj nižšie upravený text patrí medzi tieto objavy. Dátum vzniku sa odhadu do tzv. doby "prvoblogovej", čiže niečo medzi 6 až 7 ...ročí, pripadajúcich dnes ako "tisícročí". Avšak dodnes platí, že tieto tabule udávajú tón - "Tóntáfel", ako druhý význam tohto mena hovorí.

Je to teda už dobre dávno, čo vznikla táto pseudopoviedka. Aby to bolo čitateľné, musím ju prácne pretipovať s diakritikou, v tom čase som písal bez.

Je to dlhé čítanie a neviem, či sa to oplatí...


Posledna robinzonada, Cassis de Dijon

16. listopadu 2009 v 7:11 | luga
Tak som uzavierku osmej kapitoly Vieweghoveho (a spoluautorov) romanu "Srdce domova" predsa len zmeskal, zaspal som totiz polnoc a rano uz bolo "kapitola uzavrena".
Preto vkladam moju poviedku sem.

(Aby som čitateľa trochu oboznámil: Poviedka patrí do románu, ktorý sme písali po týždňoch, vždy na novú tému, ale súviselo to dohromady. Preto možno bude dej nejasný, lebo chýba súvis s predchádzjúcimi a ako aj následujúcimi kapitolami - ale myslím, že to ide aj tak, k téme týždňa...ak nie, ak to bude nejasné aj pre mňa, tak dopíšem.)

Držím ako ovečka! Zkamenelá ovečka. Snažím sa rozveselene a neprirodzene rýchlo rozprávať. Vlastne skôr bliakam a bučím ako ovca a pletiem jedno cez druhe. Neviem, kto to všetko vidí alebo rozoznáva, čo sa pod stolom deje, tak sa snažím nápadne "nenápadne" a "normálne" chovať. Nezažívam takúto situáciu síce po prvý raz, ale po prvý raz sa tým vlastne robí niečo celkom proti mojej vôli a ešte horšie, aj proti mojej najlepšej kamoške. Kamarátke, akú som doteraz ešte nemala. Vlastne si pripadám ako znásilnená a ako väčšina skutočne znásilnených žien sa neviem proti tomu znásilneniu ani poriadne brániť. Neviem, čo mám robiť, ako mám reagovať, ak nechcem spôsobiť nejakú trápnu scénu, ale silu - a priznavam ani vôľu - ihneď reagovať zatiaľ nemám. Nemôžem predsa vyskočiť a újsť, nemôzem mu jednu vlepiť, nemôžem...pretože som zároveň aj dosť milo prekvapená, zvedavá a ako prichytená, ako keby som práve kradla zákusky, ktoré mali už zostať až na vianoce, alebo ako keby som poťahovala vaječný koňak z flaše, keď sa mama práve nedívala.

Prečo som si ale ja koza - alebo som už medzičasom ťava?, jeden ozajstný slintajúci, sliny prskajúci dromedár? -, prečo som si len zobrala túto voľnú sukňu? Ten docent sa pohybuje jeho intelektuálnymi prstíčkami po mojich stehnách ako na klzisku, krúži piruetu za piruetou, stále tesnejšie k mantinelu mojich nohavičiek.

Tak nepríjemné mi docentove nástojčivé láskanie zase nie je, aby som vyskočila a začala hystericky vykrikovať, alebo aby som ju jednu vrazila. Nato som momentálne aj príliš zbabelá. Cítim sa trochu ako pokrytec, ale zároveň som aj trochu zastrašená, hlavne teda kvôli tomu, aby to Alex nevidela, čo sa deje medzi "jej" docentom a mnou. Namiesto scény radšej opatrne rozťahujem malilinko stehná, uvoľňujem cestu a docent mi podkĺzáva svojimi jemnými prstíčkami pod obrubu mojich nohavičiek. Otáčam sa ešte viac k nemu, aby sa nemusel snáď nejako naklánať, aby to niekto predsalen nezbadal. Radšej nech si to on vysvetluje ako súhlas, než aby tu vypukol nekontrolovaný škandál.

Radšej sa "obetujem"! Som beštia, lebo po mojej krátkej abstinencii na tomto poli v zmysle hesla "začínam nový život" mi pripadá táto "obeť" veľmi veľmi príjemná a ľahká. Zároveň ma to začína rozpaľovať, táto tajná hra a spiklenecká zhoda pod stolom pri zatiaľ úplnej všeobecnej zhode nad stolom. Začínam sa ošívať, posúvať a cítim príjemné teplé vlhko. Docent "pracuje" stále intezívnejšie. Som sebecká sviňa, alebo čo to je? Vydrž, vydrž, však nejako to bude, hovorím si ako mántru...

Skutočne neviem, čo mam robit! Či to mám zastaviť, vstať jednoducho. Nechcem vstať. Čo z toho mám, ked zostanem sedieť? Keď vstanem, všetci sa budú čudovať, veď nám práve naservirovali objednané jedlá.

Alex hovorí docentovi: "Prestaň sa už konečne škrabať na tých nohách, veď sme pri stole!" Odkiaľ berie zrazu tento panovačný tón? Videla niečo? Tuši niečo? Ako ju vôbec napadlo, že sa docent "škrabe"!

Docent sa len usmieva ako hovorí, že ho strašne svrbí ponožka na ľavej nohe. Podíva sa pri tom víťazoslávne na mňa, dobre vie, že asi nemôžem nič povedať, nič prezradiť, že musím mlčať, hrať hru podľa jeho pravidiel. Dávid prešťucháva vidličkou akosi znechutene v jeho tanieri, je strašne nesvoj, takto som si ho nepredstavovala. Doteraz na mňa pôsobil veľmi vtipne, pohotovo, naraz je ako malý chlapec, ktorému uleteli holuby. Mam zrazu k nemu strašne "ambivalentný" vzťah, to slovo som už veľakrát počula a nevedela poriadne, čo to znamená, ale dnešná prednáška pána docenta pred chvíľou mi to vyjasnila. Vôbec, pán docent, pán intelektuál! Ale nadržaný ako posledný pastier! Kanec, samec kanec...

"Intelektuál!" Nie je to náhodou v jeho prípade skôr nadávka? Kedysi, v hmlistej mladosti, som mala aj kurz francúzčiny. Vtedajší "môj" docent Laurent, rodený Parížan, nás síce po francúzsky vďaka našim talentom naučiť nestihol, ale nejaké vety mi zostali trčať v tej mojej gebuli. Obzvlášť táto, ale tu viem už len foneticky: "Ses antelo, il me font siéer"", čo má znamenať "títo intelektuáli ma ale dobre serú!". No prebrali sme vsemožne "hovorové" spojenia, ale gramatiku sme už nejako nestihli. Ale pre život je to asi menej dôležité, hlavne, že viem, čo je to zač s tými intelektuálmli! Pred vnútorným zrakom sa mi vynára tá stránka kopírovaná z jeho špecialnej knižky franzúzčiny, medzi inými nadávkami práve to "ces intellos, il me font chier", naraz to vidím, ako by to bolo dnes. Spomienka, vynorená z hmly, ktorá mi pomaly zaľaha na mozog, aj vnútorný hlas sa začína varovným pokašlávaním hlásiť. Ozaj, ako to je ten vtip s tym "vnútorným hlasom"?

Kde sú asi tie časy, dumám ako v polosne, kým držím ďalej ako obetný baránok rozovretá stehna, vychádzajúc v ústrety tým stále intenzívnejšim, zanietenejším a čím dlhšie, tým príjemnejším pokusom pana "ántelo" z Prahy, ktorý napriek bágrovaniu lyžicou v tanieri, neprestáva bágrovať mňa pod stolom. Šikovný...

"Želá si panstvo ešte kompot?"

Zo zmätených spomienok ma vytrhne časníkov hlas, že skoro vyskočím, pretože som rozumela "komplot". Páave som totiz myslela, ze tu kujeme s pánom intelektuálnym ohnivákom akýsi komplot: "Ty nepovieš, ja nepoviem a na konci uvidíme, kto koho bude moct vydierať, kto vyhraje..."

Do náhleho ticha, prerušovaného len cingotom, štrgotaním príboru a poloslovami s poloplnými ústami, vyskoči Dávid.

Preboha, čo toto má znamenať? Zbadal niečo? Alebo zlomil si zub, popálil sa, pichol sa do jazyka?

"Prepáčte, prepáčte," kokce, "nemal som vypnutý služobný telefón, teraz musím...musím sa hlásiť." Odchádza bokom od nášsho stolu. Vidím s úľavou, že telefonuje, čiže ak si to nevymyslel ako fintu, tak ja nie som na vine. Ba zrazu sa mi zdá,že je stále nejako bledší, už sa mi zdá, ze je v tvari až šedivý. Videl tú ruku, alebo z čoho je mu zle? Je šedivý od zúrivosti? Vidm, ako zhlboka vydýchol. Nadýchol sa. Vyrovnanejší sa vracia k stolu.

Znova sa nám omlúva a akosi príliš ticho povie: "Musim vás opustiť. Súrny prípad. Prepáčte ešte raz." Odchádza, parádné sako prehodené cez plece. Na mňa sa pritom nepodíva a je to tak aj lepšie. Vymyslel si takúto fintu, aby mohol odísť so "vztýčenou hlavou"? Je mi ho nejako ľúto a citím sa znovu ako poriadne prasa, sviňa na druhú, ked už - alebo ešte nie? - ako nejaká smrdutá ťava. Zradná, pokrytecká sviňa. A to som chcela začat nový život, možno práve s Dávidom po boku...

Uvedomujem si, že ako Dávid odišiel, som prišla vlastne o poslednú možnúu "ochranku", výhovorku, zadné dvierka. Zároveň ale sa aspoň pred ním nemusím mať na pozore. Zostáva len Alex, na ktorej mi tak záležalo! Ako sa mám z toho vyzliecť? Vyzliecť! Myslím už podvedome na vyzliekanie s docentom na svojej zabehanej posteli? Už neviem ináč rozmýšlať, už vidím všade len sex? Veď som chcela začať znovu, veď stále ešte myslím, že tú ozajstnú lásku raz predsa len konečne nájdem. Hľadám, dúfm, ale lásku bez sexu? Existuje vobec niečo také? Priateľstvo a sex, to ide aj bez lásky, ale láska bez sexu? To asi len pri tých asketických sväticiach...

Priateľstvo! Platí teda skutočne, že dve ženy nemôzu byt priateľky, pretože sú neustále aj sokyne? Chmúrne si pomyslím, že to je asi smutná pravda a nenápadne odstrkujem ruku zo svojho lona. Docent mi ešte stihne moju ruku nejako akoby vdačne stisnúť. Spiklenecky, asi si myslí. Asi si myslí, že už sme dohodnutí, že už je "ruka v rukáve", ako hovorievali naši írečití predkovia so sklonmi k básneniu.. Som zmätená. Kto dnes ešte používa takéto prirovnania? Prečo mi vôbec behajú takéto smiešne "gramatické" myšlienky hlavou!

Konečne odnáša časník prázdne taniere a ten takmer plný, ktoýy tu zanechal Dávid. Dávid, čo tak asi robí, aky "prípad" si vymyslel, aby mohol ako neporazený opustiť toto oficiálne nikým nevyhlásené, nedefinované bojové pole, toto fotbalové ihrisko, kde sa nekope do lopty, ale do vzťahov a citov. Ihrisko, scéna, popravište, ktorým sa ale tento tuctový jedálenský stôl s pokvackaným bielym obrusom teraz stal? Vymyslel si ten telefonát - ved nikto sme ho nepočuli zvoniť, dobre, asi ho mal zapnutý len na vibráciu -, vibrátor, napadá ma zase niečo okolo postele, docentova ruka ako vibrátor?

Alebo naozaj musel zmiznúť? Naraz je mi ho znovu strašne ľúto. Teraz je rovnako stratený vo večernej hmle ako sa strácal pri docentovej prednáške za katedrou nášho stola, kam teraz prichádza ďaľšia flaša červeného vína, tak, ako som tam teraz stratená ja sama v mojich podivných myšlienkach, pochmúrnych úvahách.

Docent necháva už konečne ruky na stole, venuje sa skúmavkám, do ktorých je rôznymi asistentami, raz je to Alex, raz zase čašník a tak dookola, nalievaná červená tekutina. Skúma ju, rubínovú zmes. Pričuchne, zavíri tekutinu v "skúmavke" a potom so zavretými očami mlsne bozká hranu tej laboratórnej nádoby, v ktorej nám vino servírujú. Pôsobi opäť ako veľký znalec, odborník. Ale my si to nemôžeme aj tak overiť, znovu nemôžeme plne doceniť jeho odborné schopnosti, veď kto sa tu z nás vyzná v drahých vínach? My tak maixmálne pivo, už kvôli cene...

Pozorujem mojich spolustolovníkov. Vidím aj, ako ma sústredene, od ich stolu, neustále strážia zvedavé pohľady mojich takzvaných kamarátiek, ktoré si extra nechali rezervovať stôl poblíž naseho, aby nestratili prehľad a rozmyšlam, ako by asi reagovali, keby som teraz vstala, zaklopkala lyžičkou o pohár, ako sa to pri stolovaní v lepšej spoločnosti robí a začala podrobne do detailu líčiť priebeh večera. Či by sa napriklad náš pán vedec začal bránit, protestovať, popierať, či by Alex vstala, prevrátila stol, vrhla sa na mňa, na docenta, roztrieskala flašu drahého vína, zmietla brúsené ťažké vínové poháre, tie "skúmavky" zo stola? A čo tak ostatní, priamo nezúčastnení, tie moje "kamarátky", tie by mali asi radosť! Nčc sa vlastne uz nedeje, tok večera sa plavne usádza v bahne. Pomaly sa blíži k záverečnej. Trvám na tom, že každý si bude platiť za svoje zo svojeho. Docent samozrejme ako správny mačo protestuje, ale nepovolim. Len za Dávida sa poskladáme...

Vonku nástojia Alex a docent, že ma musia odprevadiť domov. Veď som tu vraj ako sirôtka. Sama zostala, opustená. Márne protestujem, pretože veľmi nerada by som strávila čo i len sekundu dlhšie v ich spoločnosti, lebo už posledné minuty sa mi vliekli ako stáročia. Len preč, sama. Musím sa vydýchat a vyfajcit aspoň jednu na potlačnei príliš čerstvého vzduchu, možno to prinesie niečo pozitívneho môjmu duchu, bože, už myslím takmer vo veršoch! Môjmu telu to určite neublíži. Opäť sa však podrobím a tak ideme všetci traja. Nemám šancu ich nejako odradit. Docent chce mňa a nesmie to ukázať a Alex nevie ukázať, že chce docenta. Hlboko inhalujem a vydychujem cigaretový dym, docent ako spravny "intelo" si nacpal fajku, ale nejako mu to neťahá. Alex blaboce niečo a nikto ju nepočúva. Zamilované ženy su naskutku niekedy ako kravy a len bučia do tmy.

V tme vláčne franforce padajúcej hmly. V diaľke pri železničnom prechode hmlové chmáry podsvetlené reflektormi. Robí to neskutočnú divadelnú atmosféru, osvetlenie ako pre nejaký horrorový film, keď sa majú zjaviť nejaké príšery. Zároveň ale sú tiene milosrdne zmazávané, zmäkčené, kontúry sa strácajú, obalené vatou. Všetky moje spomienky, celý môj stav je obalený vatou. Nie je to alkohol, akási melanchólia. Spomínam na zrádne výpady do špajzky, kde mama ukrývala vaječný koňak a ja som potajme využivala každú možnosť, odpiť si z neho. Raz som si dala z čerstvej novej flaše strašideľne veľky dúšsok, lebo som myslela, že sa mama nenazdajky vynorí z kuchyne a tak som chcela čo najviac potiahnuť. Pľula som ako keby to bola kyselina sírova. Vo flaši nebol ten vaječná likér, ale hustý, asi od susedky doma urobený slnečnicový olej, ktorý z mne dodnes neznámych dôvodov mal farbu vaječného koňaku. Hnusná pachuť, cítim ju ešte dnes celkom čerstvo v ústach.

Uťahujem sa do seba ako slimák do svojho domčeku, ramena mám už pri ušiach, začína ma mierne mraziť. Moja slimačia ulita by zniesla šal alebo zipsový uzáver. Potknem sa o kanal, kde opäť niekto ukradol príklop, docent ma galantne zachytí, vzhliadnem cez neho a zdá sa mi, že romazané žlté svetla pred nami - akoby cez slzy - sú prešpikované modrými bleskami. Sireny aut! Policajné majáky...

"Hej, podívajte sa, tam blikajú sirény, čo to tam je?", zavolám smerom ku mojim spirevodcom. Zrýchlime. Konečne máme jeden aspoň docasne spoločcný a neutálny cieľ.

Pri železničnom prechode vidíme policajné auta, sanitky, tmavé postavy sa motajú medzi ľudmi v bielych montérkach. Čo je to za nezmyseľ, chodiť tu v bielych montérkach, myslím si. Zrazu sa mi vybavia kriminálne filmy, kde najnovšie chodia technickí vyšetrovatelia záasadne na mieste činu v bielych overaloch. Je to móda? Je tu Dávid? Stalo sa predsa niečo, nevymyslel si teda ten jeho prípad...

Váhavo prichádzame k ohraničeniu červenobielou stužkou a neznámy policajt nas zastavuje. "Nechďte ďalej!"

Cez jeho plecia zbadám Dávida, jeho sviatočné parádne sako rozhalené, veje v jesennom vetri ako neskutočný závoj. Kývem mu, policajt sa snaži ma odstrčit, ale voám na neho. Dávid pribehne, už nie je ani bledý, ani sedivýy, skor kompletne hrdzavý a zadychčaný.

"Náš Vojtech!", vyrazi z neho. "Náš Vojto sa hodil pod vlak!" a z jeho krásnych modrých očí vytrysknú slzy. Prekristapána, tento kedysi vtipný a "mužný" policajt sa zrazu usedavo rozplače a hodí sa mi do náruče ako malý chlapec!

"Môj najlepši kamarát!", vzlyká Dávid, "Ešte včera, ked si ma nechala večer sedieť samotného, podrazeného, ešte včera sme potom sedeli s Vojtom spolu pri pive! Nič na ňom nebolo vidieť. Bol úplne normálny, ako vždy."

Hladim ho v objatí po jeho hrdzavej štetine, mama a jej vaječný koňak mi opäť bez súvisu prebehne mysľou. Čo asi práve robí, čo je s otcom. Tie ich problémy! Tu smrť. Tu moje problémy. Moja túžba po "srdci domova"...

"Nič, absolútne nič! Len nadával, ako mu prekĺzla tá mokrá lopta branky, ked ju už mal chytenú. Jedoval sa, že ho
vypískali. Ale za to sa predsa nemôže niekto hodiť pod vlak!", teraz už reval naplno Dávid.

Fotbalový bránkar Vojtech! Konečne mi to došlo. Dávid a jeho fotbalový klub, Vojtech, vychýrený bránkar. Všetci ho mali radi. Všetci vedeli, že je veľmi talentovaný. Fanúškovia len tŕpli, kedy ho odverbuje nejaký profesionálny klub.
Zarazene čumime na bielu plachtu na koľajniciach, belie sa v tmavej hmle ako neskutočné rozplácnuté strašidlo. Dávid sa pomaly ukľudnuje a omlúva sa mi. Pohladim ho znovu po jeho hrdzavých vlasoch. Všetci muži sú asi naveky malí chlapci. Ohromne otrepaná "múdrosť", jedujem sa za svoje formulovanie, taká fráza! Neviem, čo mám povedať. Do náhleho ticha sa hlási docent, ktorý prvý nachádza slova.

"To je ten stress, ktorému sa špičkoví športovci musia brániť. Strach zo zlyhania."

Keby radšej bol ticho, myslím si. Alex čuší, ako mne tak aj jej chýbajú slova. Čo si asi práve tak myslí, slečna dokotorantka. Cítim k nej rastúcu nenávist. Odpor. Všetko sa mi vlastne začína hnusiť. Pre Dávida prichadza jeden z tých neznámych uniformovaných kolegov a odvádza ho do stanu, ktorý tu medzitym postavili. Reflektory nezmyselne menia hmlistú noc na den. Načo vôbec ešte? Nie je to tu všetko celkom beznádejné, hlúpe, povedané, už jasne zároven, v duchu zúrim.

"Skočil poslednú robinzonádu." počujem docenta. Neznie to cynicky, skôr nejako poeticky. Alebo mam povedať "pateticky"? Zjavne sa docentovi jeho hláška zapáčila. Kolotoč v mojej hlave točí svoje rundy. Vianoce, vaječný koňak, ruka v rozkroku, lovím ďaľšiu cigaretu a ruka sa mi pri zapalované chveje.

"Prosím rozíďte sa, tu nie je nič na pozeranie, " počujem nejaký hlas.

Ticho sa rozlúčime pred bránou môjho paneláku, každý hlboko v svojich myšlienkach. Docent zopakuje: "Skočil poslednú robinzonádu."

Nechcem zostať sama, ale z mojich ludi si neviem nikoho, bohuziaľ nikoho predstaviť, koho by som mala teraz rada pri sebe. Hodím sa oblečená do postele a preleti mi hlavou docentova sugestívna veta, slogan: "Posledná robinzonáda!"

Vyletím z domu a ženiem sa do hotelu. Dúfam, ze Alex niekde spí. Búcham docentovi na dvere, okamžite sa otvoria, skočim robinzonádou do jeho postele. Dúfam, ze to bude moja "posledná"! Tak strasne po tom a po ňom túžim...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama